Davinci success story v2

Publikované: 26. jan 2015 08:50

Pred 5-timi rokmi som si povedal, že keď uvidím ľudí v Bratislavskom office tancovať na stole, moja práca na Slovensku bude splnená (úsmev). A ľudia na tých stoloch ešte stále netancujú (smiech).

JAN LAMBER VOORTMAN

Jan Lamber Voortman (1972) pochádza z holandského mesta Rijssen, blízko Enschede, vo východnej časti Holandska. Študoval engineering na HBO v Enschede kde získal titul a neskôr Aplikovanú informatiku na Univerzite v Utrechte. Po vysokej škole pracoval v spoločnosti Triple P a v roku 1995 odišiel do firmy Davinci, kde založil softvérovú divíziu De Voorkant. Na Slovensko prišiel v roku 2008, kde sa stal CEO Davinci software.

 

Máš rád tulipány?

Ak mám byť úprimný, nikdy som nad tým nepremýšľal. Keď idem do kvetinárstva, kúpim radšej ľalie, gerbery alebo ruže.

 

Takže ruže?

Áno, ale skôr špeciálne odrody ruží, pivonky a pod.. 

 

My ťa poznáme ako bývalého developera a CEO našej firmy. Ako sa to všetko začalo?

Pochádzam z veľkej rodiny a som najstarší zo 7mich detí. Keď som vyrastal, často som sa necítil byť dostatočne dobrý. A bol som neskutočne motivovaný, keď mi niekto povedal, že niečo nedokážem, alebo, že sa niečo nedá. Vravel som si, že musím všetkým ukázať, že všetko je možné. To je jedna z vecí, ktoré ma od začiatku formovali. Som typ človeka, ktorý keď má cieľ, dosiahne ho. Počas svojej cesty som veľa pracoval a študoval. Nebolo to o tom, že som bystré dieťa a všetko prišlo samé od seba a ja som nemusel nič robiť. Faktom je aj to, že pracovať som začal veľmi skoro. 

 

Kedy si zarobil svoje prvé peniaze?

Myslím, že som odzačiatku vedel ako zarobiť peniaze. Aby ste rozumeli ako to myslím, poviem vám príbeh. Počas základnej školy sme chodievali na výlety, také tie, keď idete do múzea, alebo do zoo. Mohol som mať asi 10 rokov. Dostal som od rodičov 5 guldenov, aby som si niečo kúpil. Na konci dňa som sa vrátil s 8-mimi guldenmi. Dôvod bol jednoduchý. Tesne pred koncom výletu som nakúpil darčeky, ktoré som potom v autobuse na ceste späť predal spolužiakom, ktorí na to zabudli a na poslednú chvíľu sa snažili niečo zohnať. Toto som ja, respektíve časť zo mňa. Neustále sa snažím vnímať príležitosti na predaj.

 

A čo je druhá časť z teba?

Keď som išiel na vysokú školu, mal som 18. My máme v Holandsku 2 typy vysokých škôl – Univerzitu a HBO. Ja som si vybral HBO. V tom čase to bola najlepšia škola programovania v Holandsku.

Prvý deň nám povedali, že na škole je 150 študentov. Z tohto počtu štúdium dokončilo len 15 a ja som bol jedným z nich. Štúdium bolo ťažké, ale povedal som si, že to musím dať a podarilo sa to. Dôvod? Spojil som sa. Našiel som dvoch bystrých chalanov, s ktorými som sa skamarátil a všetky veci do školy sme robili spolu. Boli sme silný tím. Druhá časť, ktorá ma teda definuje je práca s ľudmi. Viem ľudí prečítať, no takisto viem kde sú moje slabiny. Tie dokážem vyplniť prednosťami iných ľudí a zároveň ich motivovať, že spolu dokážeme dosiahnuť veľký úspech. Toto som ja. 

 

Vyštudoval si engineering. Mal si od detstva vzťah k počítačom?

Keď som mal 12 rokov, predal som svoje vláčiky. Mal som veľkú zbierku vlakov, ktorými som zaplnil celý stôl a bol som fascinovaný spojeniami, svetlami, výhybkami a svetelnou signalizáciou. Všetko som si vytváral sám, pretože sme nemali peniaze. Potom som to predal a za peniaze som si kúpil svoj prvý počítač s rozšírenou 16 KB pamäťou (úsmev). V tom období som si kupoval časopisy, robil jednoduché programy a bol som týmto svetom totálne fascinovaný. Potom som si kúpil ďalší počítač. Bolo to Atari, neskôr prišiel Commodore, Commodore Amiga a ďalšie a to všetko len preto, aby som videl ako veci fungujú. Neskôr som sa rozhodol študovať informatiku a začal som seriózne programovať. Dôvod, prečo som s tým začal je, že programovanie je vytváranie niečoho z ničoho. Myslel som si, že je to najlepší job na svete. Predstav si, že neexistuje nič a tebe stačí napísať zopár riadkov kódu a vytvoríš niečo. Ak si stolár, potrebuješ drevo, náradie a rôzne stroje. Ak si programátor, stačí ti počítač.

 

Radosť z budovania niečoho z ničoho ťa doviedla na Univerzitu v Utrechte?

Nebolo to celkom tak. Keď som skončil prvú školu, bol som inžinier s titulom. Mal som nastúpiť na vojenskú službu, ale nechcel som, pretože som nemal možnosť pokračovať vo svojej kariére. Zapísal som sa preto na Univerzitu v Utrechte, na odbor Aplikovaná informatika, len aby som sa mohol vyhnúť vojenskej službe. Nastúpil som tam so svojimi spomínanými dvomi kamošmi. Avšak štúdium na tejto univerzite bolo úplne pomýlené. Celé to bolo čisto teoretické a ja som nevidel žiadnu praktickú hodnotu v tom, čo sme sa učili. Vravel som si, že nič z toho nikdy nevyužijem v reálnom živote. A nevidel som žiaden dôvod na to, aby som si tým ničil hlavu (úsmev). Zotrval som tam nakoniec 2 roky a začal som sa naplno venovať práci a svojej kariére.

 

Keď si písal diplomovú prácu, bol si zamestnaný ako programátor?

Áno, programoval som v SQL. Ale zhruba o rok a pol som sa stal manažérom jedného oddelenia. 

 

Ako sa to stalo, z programátora manažérom?

Som skôr organizačný typ. Programoval som veľmi rád, ale neskôr som zistil, že to nie je moja parketa. Dokážem programovať, ale úprimne vravím, že pre moju náturu je to nudné. Neskôr som sa stal konzultantom v Davinci. Bolo to v októbri v roku 1995.

 

Prečo si odišiel do Davinci?

Už v tom období som spolupracoval s Davinci, bol to náš zákazník. V jeden sobotný večer mi zavolal zakladateľ Davinci, že má pre mňa pracovnú ponuku. Skočili sme spolu na večeru. Získal si ma, pretože mi ponúkol možnosť učiť sa nové veci, rozvíjať sa ako konzultant, mať možnosť organizovať veci. Takže som začal ako Junior konzultant v Davinci. Ponúkli mi plat, ktorý bol presne taký, aký som potreboval na hypotéku, keďže sme sa v tom období sťahovali a ja som si to predtým nemohol dovoliť. Bral som to ako znamenie k odchodu. Tiež som nebol spokojný ako fungoval manažment v mojej predchádzajúcej práci.

 

Prečo?

Chcel som vybaviť niečo pre tím, rozvíjať ľudí, no moje aktivity vždy manažment zatrhol. Bol som presvedčený, že developeri potrebujú slobodu, pretože vývoj softvéru je kreatívna práca. Developeri potrebujú byť vedení, ale rovnako potrebujú dobrú atmosféru v tíme, pekné priestory, kvalitné vybavenie, aby sa mohli naozaj sústrediť na vývoj softvéru. Nemôžu byť obmedzení hlúpymi pravidlami.

 

Ako vyzeral tvoj prvý rok v Davinci? 

Je dôležité pochopiť, aké to bolo obdobie. Neexistovali emaily, celý internet bol založený na modeme, všetko sa písalo ručne, fungovali sme na listoch. Nemali sme mobilné telefóny. Po stretnutiach s klientmi som prichádzal za svojimi kolegami do kancelárie až niekedy večer a tam pracoval na reportoch. Počas prvých rokov sa často stalo, že som sa domov dostával až po polnoci a do práce som opäť prichádzal o šiestej ráno. Bolo to namáhavé. 

 

Koľko ľudí pracovalo v tej dobe v Davinci. 

12.

 

A koľko pracuje teraz? 

165. Po prvom roku v Davinci som povedal, že chcem vytvoriť softvérovú firmu. Potrebovali sme softvérové oddelenie, keďže sme mali množstvo projektov, ktoré sme museli vyvinúť. Zakladateľ Davinci sa ma spýtal, čo na to potrebujem. Ja som odpovedal, že zhruba 250 000 guldenov, čo bolo približne 120 000 Eur.

 

Toto bolo všetko v Holandsku? 

Áno, so softvérovou divíziou sme začínali v meste Utrecht, na vrchnom poschodí jednej budovy, kde sme mali malý priestor. Kancelária bola v budove kina, ktoré bolo jediné v Utrechte. Je zaujímavé, že chalani, ktorí mali toto kino, dnes vlastnia väčšinu kín v Holandsku. Je cool vidieť, ako sa veci vyvíjajú.

 

Predstavujem si situáciu ako mladý chalan začne podnikať, zakladá firmu. Mal si nejakého mentora od ktorého si sa mohol učiť? 

Čítal som veľa kníh, keďže sme nemali internet. V knihách boli vedomosti. V tej dobe som bol projektovým manažérom na projekte vo veľkej poisťovni a vyvíjali sme CRM. CRM (customer relationship management) vtedy nebol veľmi známy pojem. Tu som spoznal terajších kolegov Toma van Eesa, ktorý bol naším dodávateľom a Stevena van Griethuijsena ako zákazníka. Písal sa rok 1996. A vravel som im, že sa musíme ísť inšpirovať do Spojených štátov a pozrieť sa na to, ako sa robia veci tam. Zorganizoval som teda výlet na Database Marketing Congress v Orlande a popri výlete som tiež navštívil firmy na produkt development vo Washingtone a Bostone, aby som videl ako vyvíjajú softvér. Zároveň sme išli na bostonský MIT, kde sme navštívili kanceláriu Nicholasa Negroponteho. Čítal som vtedy jeho knihu “Being digital” z roku 1995, ktorá je mimochodom aktuálna aj 20 rokov po jej vydaní. Hneď po skončení tohto výletu som zorganizoval podobný výlet aj na ďalší rok. Počas nášho druhého tripu sme išli do Kalifornie, do firmy Siebel, ktorá bola veľkým CRM hráčom na trhu. Tiež sme navštívili Stanford Univerzity. Robili sme rôzne biznis tripy a ja som sa snažil budovať svoju sieť. Rozprával som sa s ľuďmi, chodil na obedy a večere a počúval ako robia to, čo robia. 

 

Rozumiem. Kto ti však povedal, že dobrým nápadom je ísť do USA, alebo čítať práve túto knihu?

Nikto. Bolo to moje vlastné rozhodnutie. Vedel som, že všetko sa odohráva v Silicon Valley. Potreboval som tam preto byť a zažiť to.

Rovnako som pozeral na zakladateľa Davinci ako robí veci a kopíroval som tie dobré. On bol pre mňa príkladom ako získať zákazníka. Bol veľmi charizmatickým mužom a ja som sa od neho učil ako robiť dobrý biznis. Veľa som sa pýtal a veľmi som sa chcel zlepšovať. Neustále som sledoval ako fungujú veci vo firme a mal som záujem budovať Davinci. Jediná vec ako byť úspešný je totiž vytvoriť svoj vlastný úspech. Je jedno, či spolu s niekým, alebo sám. Rozprávaním o veciach nikdy cieľ nedosiahneš. 

 

Ako do tohto príbehu vstúpil Peter Kobes (CTO Davinci software)? 

Je to veľký skok v čase. Peter pracoval pre holandskú firmu MAGMA, ktorá sa stala akvizíciou Davinci. V roku 2007 Peťo povedal, že sa chce venovať rodine a spolu s tým založiť softvérovú firmu na Slovensku. Ja som v tomto období nebol do tejto veci zapojený, riadil som svoju softvérovú divíziu v Holandsku. Požiadali ma, aby som pobočku na Slovensku riadil až rok a pol po jej založení. Predal som teda našu softvérovú divíziu v Holandsku a išiel riadiť tú novú na Slovensko.

 

Vedel si vtedy niečo o Slovensku?

Nie. Prvýkrát som sem prišiel 8. decembra 2008. Bol to deň, keď som vypil svoju prvú kofolu (úsmev).

 

A máš ju rád? 

Áno. Viac ako tulipány (smiech).

 

Prišiel si sem, do úplne inej krajiny s úplne inou kultúrou…

Áno. Okamžite som sa začal rozprávať s ľuďmi, aby som zistil, čo je základom toho ako reagujete. Čo je za tým, že stále bojujete s autoritami, sťažujete sa, sedíte v kanceláriách s vypnutými svetlami, chodíte po kancli vyzutí a vyzeráte na meetingoch neentuziastickí. Chcel som porozumieť dôvodom, prečo je to tak. Povedal som Peťovi Steinerovi (Operations Manager) s Peťom Kobesom (CTO), že chcem, aby sa ľudia medzi sebou začali rozprávať, aby sa spoznali, aby spolupracovali, pretože zdieľanie vedomostí je dôležité a všetky tieto detaily vytvárajú dobrú energiu a atmosféru vo firme. Povedal som si, že keď uvidím ľudí u nás tancovať na stole, moja práca na Slovensku bude splnená (úsmev). A ľudia na tých stoloch ešte stále netancujú (smiech).

 

Toto je niečo, čo si si na Slovákoch všimol. Existuje niečo, čo si sa od Slovákov naučil?

Slováci majú mentalitu Getting Things Done. Ak sa k niečomu zaviažu, spravia to. Holanďania začnú klásť otázky. Zakaždým. Keby sme niekam bežali, Slováci s tebou pobežia dokonca. Holanďania sa začnú po 100 metroch pýtať, prečo bežíme tam a nie tam a prečo radšej nekúpime bicykle. Odpoveď je, že nemáme bicykle. Musíme bežať. Toto je rozdiel a je to niečo, čo mám na Slovákoch naozaj rád.

 

A naopak. Existuje niečo, čo by sa Slováci mali naučiť od Holanďanov?

Byť šťastný. Byť šťastný a nech to závisí iba od teba. Nech to, či si šťastný, nie je závislé od ničoho a nikoho. Nemusíte nadávať na políciu, politikov alebo hocikoho iného. Nie je to potrebné. Iba sa tešte a neobmedzujte sa. 

Robíš pre Holandsko aj Slovensko. Ako to v sebe manažuješ?

Cestovanie stojí veľa energie, no najmä prepínanie mysle, ktoré musím robiť, keď chodím medzi Holandskom a Slovenskom. Musím komunikovať veci rôznym spôsobom. Keď mám toho príliš veľa, pomieša sa to a ľudia začnú byť nahnevaní, lebo nerozumejú tomu čo im hovorím.

 

Je možné byť dobrým manažérom na dvoch miestach súčasne? 

Čo je definícia dobrého manažéra?

 

Ako to cítiš… 

Je to pre mňa občas boj. Každý rok premýšľam nad tým, či mám pokračovať na Slovensku, alebo nie. Pretože otázka znie, či tu naozaj musím byť. Musím tu byť celý čas? Nemyslím si to. A ak mám byť úprimný, nechcem tu byť celý čas. Pretože je tu nuda. Všetko tu funguje a rastie. Na to, aby som bol šťastný, potrebujem mať stres. Ja rovnako nechcem byť celý čas ani v Holandsku. Otázka by ale mohla znieť, prečo som tu. Odpoveď je, lebo to tu mám rád. Cítim sa tu ako doma.

Stále mám pocit, že každý raz, keď sem prídem, môžem niečím prispieť. A keď príde moment, keď nebudem schopný ničím prispieť, už ma tu neuvidíte. Nedokážem byť na jednom mieste, lebo ma to robí extrémne smutným. To nie je môj život. Som typ, ktorý buduje a vytvára veci. Nie som ten, čo veci udržiava. Som ten, ktorého zavolajú, keď je niečo naprd a ja to napravím.

 

Podľa toho, čo hovoríš, ťa tieto veci stoja veľa energie. Ako ju dobíjaš?

Všetko je to o rovnováhe. A myslím si, že to platí pre všetkých. Keď sa bavím s našimi ľuďmi, hovorím im, že či budeš domov z práce cestovať v MHDéčke, alebo autom, musíš si povedať, že doprdele, dnes som to dal! A keď sa ráno prebúdzaš, musíš nájsť tento pocit v sebe a mať ho opäť keď pôjdeš domov. Nie je to vždy ľahké, ale toto sa snažím do seba každý deň vstrebávať. Takto získavam energiu.

Keď mám napríklad dôležitú prezentáciu, žijem tým aj 5 dní. Dva týždne dozadu som mal v Holandsku návštevu jedného potenciálneho klienta. Celou pointou úspechu bola príprava. Všetko bolo dokonale zorganizované, každý jeden detail od prezentácie až po načasovanie. Celý deň som vytváral dobrú atmosféru. Na konci dňa mi povedal tento pán, riaditeľ belgickej banky: „Wow, bolo to skvelé!“ Hneď potom som sadol do auta a šoféroval celú noc na Slovensko, 10 hodín vkuse, s 1 hodinou spánku. To, čo mne dodáva energiu, je úspech. 

 

Vieme o tebe, že máš rád technologické novinky. 

Už od detstva som bol fascinovaný inováciami. Keď prišiel na trh prvý smartfón SE800 od Sony Ericsson s farebným displejom, dva roky predtým som už o ňom čítal a v deň keď vyšiel, som ho mal. Alebo bluetooth. Úplne prvé zariadenie na bluetooth, ktoré bolo vyvinuté, bolo od firmy Ericsson. Išlo o malú vecičku do ucha (handsfree), ku ktorej som si kúpil aj telefón. Bol to rok 2000. Cestoval som celý deň sem a tam, 2 hodiny za klientom a 2 hodiny späť. Počas cesty som celý čas telefonoval. Stál som vo vlaku a jedna stará pani za mnou prišla a spýtala sa či som v poriadku, keď sa rozprávam sám so sebou. Bol som pre mňu niekým z vesmíru. A to bol rok 2000.

 

To bolo 14 rokov dozadu. Vieš dnes pomenovať 5 zariadení, bez ktorých si nevieš predstaviť svoj život? 

Je to náročná otázka a vysvetlím prečo. Keď som s rodinou, alebo na dovolenke, rád sedím na plaži bez čohokoľvek navyše. Ani okolo seba žiadne gadgety nechcem mať. V práci je to iné.

Prvým je môj iPhone pretože všetky aplikácie mám v ňom. Druhou je Sonos – hudobný streaming, ktorý mám doma. Je veľkým pôžitkom mať okolo seba obľúbenú hudbu keď sa zobúdzaš, alebo keď si v sprche. Tretím je Skybell, náš zvonček na dome. Keď v tejto chvíli niekto stlačí zvonček, viem mu odpovedať cez môj telefón. Je to aj niečo ako ochrana. Oni totiž nevedia, či som doma, alebo nie. Netflix je štvtý, ale to je aplikácia. Vďaka nej si môžem pozerať seriály alebo aj TV. Ako piate mám zariadenie, ktoré síce ešte neexistuje, ale príde čoskoro, pravdepodobne budúci rok. Keď ho budeš mať priložené na svojom tele, ako napríklad smartfón, bude trackovať tvoj celkový zdravotný stav. V tejto chvíli máme okolo seba veľa príkladov rôznych gadgetov, ako meranie pulzu a podobne, ale tie sú iba čiastočné. Ak by to fungovalo ako senzor, odoberie to malú kvapku krvi a automaticky odošle do laboratória. Tam zistia či nemáš zvýšený cukor, alergiu alebo rakovinu.

Všímam si, že dlhodobo ukazuješ Slovensko a jeho developerov v dobrom svetle. Komunikuješ s veľvyslanectvami, obchodnými komorami, hovoríš o Slovensku na konferách. Dokonca náš veľvyslanec v Holandsku (Jaroslav Chlebo) ťa nazval neoficiálnym veľvyslancom Slovenska v Holandsku. Prečo to robíš? Aká je tvoja motivácia? 

Myslím si, že ak veríš tomu, čo robíš, tak o tom hovor. A ja tomu verím. Som hrdý na to, čo na Slovensku robíme. Tak prečo to nezdieľať?

Ja nie som Slovák a nikdy ním nebudem. Rovnako nikdy nebudem typickým Holanďanom. Ale cítim sa byť zaviazaný, aby som podporoval dobré veci tejto krajiny. Rovnakú otázku sa ma pýtal manažment v Davinci. Spomenuli, že keď na Slovensko príde viac konkurenčných firiem, bude to pre nás ťažšie. Povedal som im, že si to nemyslím. Keď ukážeme, že sme najlepší, budeme pre šikovných ľudí stále atraktívnejší.

 

Vieš si samého seba predstaviť ležať na pláži a nič nerobiť?

Navždy? To nie. Na pár dní áno. Keď som bol malý, predstavoval som si, že keď budem mať 30, zarobím veľké peniaze a prestanem pracovať. Neprestal som. Preto si myslím, že som závislý na tom, čo robím a robiť to neprestanem. Budem stále predávať a budovať. Možno sa to časom zmení v spôsobe, akým to budem robiť. Spomalím a budem mať viac voľna. 

 

Existuje nejaký konkrétny prvý krok, ktorý by si odporučil človeku, ktorý toto bude čítať? Aby sa stal úspešným, ako začať kariéru, niečo tvoje osobité?

Odporúčania pre každého sú rôzne. Ja som ich mal mnoho. Ale každý deň to môže byť niečo úplne iné. Včera som našiel myšlienku, ktorú som použil na našej poslednej firemnej Tech session: Nothing happens until you move. Prvý krok k cieľu je najdôležitejší.

Tiež som neustále sledoval prezentácie Steva Jobsa, zo začiatku všetky cez stream. Ten ma často inšpiroval. Verím tomu, že ak chceš niečo dosiahnuť, nikdy sa nesmieš vzdať. A keď niečo robíš, rob to dobre, nie napoly. A nezačni s otázkami, ale začni konať. Najmä dnes, v hranolkovej generácii, ľudia sadnú za google, alebo sa spýtajú kamošov na facebooku, čo robiť a ako to robiť. Kašli na to. Začni robiť niečo sám. Rob chyby. Keď nezačneš robiť chyby, nikdy sa nič nenaučíš. Ži svoj život a nebuď závislý na tom, čo si myslia ostatní.