Davinci success story

Publikované: 11. nov 2014 09:59

“Moja základná myšlienka pri zakladaní firmy bola, aby som dal príležitosť ľuďom, ktorí sú lepší ako ja a zároveň im dal slobodu, aby mohli robiť to, čo chcú”.

PETER KOBES

Peter Kobes (1970) pochádza zo stredného Slovenska, narodil sa v Bojniciach. Vyštudoval gymnázium v Prievidzi a následne Slovenskú technickú univerzitu, odbor Technická kybernetika. 

Po vysokej škole stál pri vzniku firmy Datalan. Desať rokov žil a pracoval v Holandsku. Po návrate na Slovensko založil v roku 2007 softvérovú divíziu firmy Davinci, kde doteraz pôsobí ako technický riaditeľ.  

 

Ako sa dostal chlapec z Bojníc do IT sektora? 

Od základnej školy som sa venoval astronómii. Vyhrával som rôzne súťaže, chodil na kempy s legendárnym pánom Grygarom. Na jednom z kempov som sa dostal k počítačom, kde bola súťaž algoritmov, ktorú som vyhral. Postupne začala ísť astronómia do úzadia. Veľmi mi pomohlo gymnázium v Prievidzi, na ktorom boli už v tej dobe dobré počítače.

 

Prečo si išiel z matematicky zameraného gymnázia študovať Technickú kybernetiku?

Na tú dobu bola Technická kybernetika dosť veľký extrém. Išiel som tam z praktických dôvodov. Bola to technická škola a s mojimi známkami z gympla ma prijali bez prijímačiek. Tá škola mi ale vyhovovala. Študoval som technický smer vo veľkom meste. Ja som skôr tulácky typ, takže život na intráku mi absolútne sadol. 

 

Ako si máme predstaviť štúdium Technickej kybernetiky v roku 1989? 

V tom čase to boli priekopnícke časy. Pracovali sme s bulharskými robotmi v krabičkách z preglejky, ktoré boli natreté žltou farbou a mali klávesnicu v azbuke. No pomáhali nám profesori z Výskumného ústavu robotiky a kybernetiky. Dostali sme sa tak aj k ozajstným robotom. Boli to začiatky umelej inteligencie. Študenti, ktorí sa snažili, sa vedeli už vtedy dostať k zaujímavým veciam. Ostatní preliezli. 

 

Spomínaš hardvér. Ako si sa dostal k softvéru?

Už počas vysokej školy sme si vytvorili tím s chalanmi, ktorí dnes zhodou okolností tvoria firmu Datalan. Oni sa venovali skôr technickejším veciam, mne prenechali softvérovú časť. V tej dobe sme spolu pracovali na rôznych ŠVOČkách. Jednou z tém bol napríklad systém tuhnutia betónu vo vode. Chalani vytvorili technickú časť a ja som to naprogramoval.  

K softvéru som sa však dostal už na gympli. Tam sme sa venovali algoritmom, ktoré ma vždy veľmi bavili. Býval som od Prievidze hodinu cesty autobusom, ale išiel som na školu tam, keďže bola zameraná na tento smer.

 

Vývoj softvéru mi príde skôr modernou vecou a to sa mi spája so “západným svetom”. Dalo sa na škole v komunistickom Československu niečo naučiť?

Keď to porovnám s dnešnými študentmi, my sme neštudovali. Do školy sme chodili iba na návštevu. Prvé tri roky boli úplnou katastrofou. V škole začínalo 200 ľudí a končilo 30. Predmety ako Analýza, Fyzika, alebo Štatistika, mi problém nerobili. Na nich však vyhoreli ostatní. Do toho prišla revolúcia a tým pádom sa status študenta zvýšil. 

Dnes sa pri spomínaní na štúdium skôr usmejem. Neexistovala odborná literatúra. Knihy som si objednával v knižnici. Tie však prišli vždy až o 3 mesiace, keďže Rusi prekladali všetky knihy z angličtiny. Pre porovnanie, dnes by som spravil moju vtedajšiu diplomovku za 25 minút. Bolo to pionierske obdobie, ktoré si dnes už nikto nevie predstaviť. Hneď ako sme mohli, začali sme pracovať.   

Čo nasledovalo po skončení vysokej školy? 

Po vysokej som nestihol nikde emigrovať. (smiech) 

Išiel som na vojnu, čo doteraz považujem za najväčšiu chybu. Spolužiaci si vybavili modrú knižku, alebo to zahrali inak. Počas tohto obdobia si pozakladali firmy a získali náskok. 

Keď som sa vrátil z vojny, začal som robiť v Datalane, vo firme, ktorú založili bývalí doktorandi od nás zo školy. Robil som siete a vytváral softvér. Jednou z mojich prác bolo vytvorenie objednávacieho systému na lístky do divadiel. Dokonca ešte nedávno som to videl niekde bežať. (úsmev)

 

Koľko si pracoval v Datalane? 

Zhruba tri, štyri mesiace. Mojím jediným snom však bolo dostať sa do zahraničia, kde sa rozpráva po anglicky. Bolo mi jedno, ktorá krajina to bude. To, že som skončil v Holandsku, bola úplná náhoda. 

 

Ako si sa dostal do Holandska? 

Po pár mesiacoch, ktoré som pracoval v Datalane, sa ozvali s ponukou ďalší spolužiaci z vysokej, ktorí zhodou okolností založili konkurenčnú firmu Anasoft. V tom období sa otváral v Holandsku ich trojmesačný medzinárodný projekt. Bolo pre mňa ťažké odísť z Datalanu, keďže som bol na začiatku kariéry, ale túžba odísť do zahraničia bola väčšia. V Holandsku som napokon ostal 10 rokov. 

 

V akom roku to bolo? 

Bavíme sa o roku 1994. Bolo relatívne krátko po revolúcii, takže si vieš predstaviť tie pohľady na letisku na chalana z bývalého východného bloku. Hneď po vystúpení z lietadla som absolvoval štvorhodinové vypočúvanie s otázkami typu, odkiaľ ste, aké je hlavné mesto Slovenska a podobne.  

Pracovať v tom čase v Holandsku bolo extrémne náročné kvôli pracovnému povoleniu. Holanďania museli dokázať, že nikto s takou špecializáciou nepracuje u nich doma, prípadne v západnej Európe. Až potom mohli pozvať človeka zo Slovenska. 

 

Na čom si pracoval v Holandsku? 

V Holandsku som bol po príchode paradoxne len mesiac. Potom som išiel na polroka do Bochumu. Firma Aegon vstupovala na nemecký trh a my sme to tam rozbiehali. Chodil som do Holandska iba na víkendy. 

 

Ako si spomínaš na začiatky v Holandsku? Nezaostával si? Predsa len, bol si chalan z komunistickej krajiny.

Prišiel som tam s veľkým rešpektom. Paradoxne som však zostal prekvapený, že v IT oblasti neboli vôbec pred nami. Na začiatku som cítil veľkú jazykovú bariéru. Trvalo mi asi mesiac, kým som zistil, že bez ohľadu na to, čo hovoria, sú na podobnej úrovni ako ja. Rozdiel bol naozaj iba v tom, že na danom projekte robili o 2 roky viac. Čo som nevedel, pozrel som si. Mojím šťastím bolo, že som si dokázal veci spojiť a zapamätať si ich.

Po polroku som mal problémy s cudzineckou políciou, keď ma chceli vyhostiť kvôli chýbajúcemu pracovnému povoleniu. Vďaka tomu, že som bol pre firmu dôležitý, pomohli mi a nechali si ma tam. Všetky potrebné papiere som vybavil z Holandska. Uchytil som sa tam relatívne ľahko. 

 

Čo bolo v zahraničí najťažšie pre mladého chalana zo Slovenska?

Zvládnuť slobodu. Mali sme v Nemecku klienta Chrysler, kam som lietaval 1.triedou. Po prílete na nás čakalo Porsche, ktorým som sa odviezol na 5-hviezdičkový hotel, kde som býval týždeň. 

Po desiatich rokoch, keď som si už zažil všetko, všetky hotely, všetky hviezdičky, začalo mi byť clivo. V zahraničí si stále cudzinec. Obrazne povedané, nemáš pri sebe filmy, na ktorých si vyrástol. Návštevníkov som mal síce veľa, takisto komunita ľudí, s ktorými som býval, boli super. Ale nič ma tam nedržalo. Bol som tulákom, ktorý nalietal státisíce kilometrov.

 

Davinci je holandská firma, ako si sa k nej dostal? 

Za moju kariéru v Holandsku som vystriedal 3 firmy. Keď som prvýkrát prišiel do Holandska, pracoval som vo firme s 10 ľuďmi, z toho bolo 5 programátorov. Po polroku v Nemecku som sa vrátil do firmy, ktorá už mala 60 ľudí a nikoho som nepoznal. Firmu, kde som pracoval neskôr kúpilo Davinci a keďže som v tíme zostal ako jeden z mála ľudí, ktorí rozumeli jadru jej produktu, stal som sa pre nich dôležitým človekom. Potom ako nás Davinci kúpilo, som tam vydržal ešte pár mesiacov. Následne som sa rozhodol, že idem domov.

 

Pokračoval si už zo Slovenska?

Keďže som bol jeden z mála ľudí, ktorí na tom produkte pracovali, mohol som si dovoliť pracovať nasledujúcich 5 rokov zo Slovenska. Z času na čas som tam lietaval. Odišiel som na týždeň za klientom a potom sa opäť vrátil späť. Oni ma v tom období lámali, aby sme založili firmu na Slovensku. Mali predošlú skúsenosť s pár Slovákmi, ktorí v Holandsku pracovali a vedeli, že tu sú dobrí developeri. Zároveň sa rozišli s firmou, ktorá im dovtedy robila softvér. Tieto okolnosti urýchlili vznik Davinci software, keďže dovtedy to boli len nezáväzné rozhovory pri pive.

 

Kedy vzniklo Davinci software? 

V roku 2007.

 

Aké to bolo pre developera rozbiehať firmu? 

Začiatok bol dosť divoký. Začínali sme na zelenej lúke a ja som nikdy nebol manažér. To sa prejavovalo pri základných úlohách ako nákup domény, alebo vybavovaní účtovníka. Administratívne veci boli pre mňa zabijakom. Do toho sa pridali praktické problémy pri transferovaní projektov a hľadaní zamestnancov.

 

V Holandsku si žil dlhé obdobie a tu si poznal málo ľudí. Kde si ich našiel? 

Bolo to úsmevné obdobie. Prvým zamestnancom bol Boško Milakovič, hudobný skladateľ, z ktorého som spravil programátora. Jedna z mála firiem, s ktorou som mal kontakt, mi dohodila Peťa Steinera, dnešného Operations Managera. Jeho príchod nám extrémne pomohol. Peťo si vzal na starosť administratívne úlohy, ktoré mi pili krv. Inak sme sa ako celá firma učili za pochodu, čo je dobré a čo zlé. Hľadanie ľudí doteraz funguje najmä po kamarátskej línii.

 

Pracovali ste na holandských projektoch. Aká bola spolupráca s Holanďanmi? 

Od začiatku som vnímal obrovský kultúrny rozdiel medzi Holanďanmi a Slovákmi. Po 2 rokoch sa začala spolupráca narúšať a to až tak, že sme boli tesne pred zatvorením. Aj keď oficiálne sa to tak nikdy neprezentovalo. Moja pozícia bola náročná. V Holandsku som bol garantom kvality a akýmsi software guru. Tu sa začalo vyvíjať veľa softvéru, na ktorý som už nedokázal mať priamy dosah. Začalo sa zvyšovať napätie na oboch stranách, vystupoval som iba v situáciách, keď bolo zle.   

 

Davinci software stále existuje. Ako sa tieto problémy riešili? 

V roku 2009 prišiel na Slovensko aktuálny CEO Davinci software Jan Lamber Voortman, vďaka ktorému sa mnohé veci pohli. Vyčistili sa vzťahy a zlepšilo sa fungovanie. My sme zamakali na kvalite produktov a začalo to fungovať. V tomto období mi veľmi pomohol aj spomínaný Peťo Steiner.

 

Čo robí Davinci software?

Davinci software je divíziou holandskej firmy Davinci. Venujeme sa prioritne bankám a poisťovniam pri vývoji softvéru na zautomatizovanie procesov, ktoré sa robia manuálne a tým pádom chybovo. Snažíme sa robiť riešenia pre zákazníkov, ktoré majú naozaj zmysel. Znie to ako klišé, ktorému som sa chcel vyhnúť, ale naše riešenia nie sú samoúčelné. (úsmev)

Čiže nenahradzujeme starý systém novým. A nerobíme triviálne veci.

 

Aká je tvoja úloha? 

Moja základná myšlienka pri zakladaní tejto firmy bola, aby som dal príležitosť ľuďom, ktorí sú lepší ako ja a zároveň im dal slobodu, aby mohli robiť to, čo chcú. 

 

Podarilo sa?

Ešte nie. 

 

V čom? 

V slobode. S tou slobodu ma to naozaj štve. Existujú síce faktory, ktoré sčasti viem ovplyvniť a sčasti nie, no nechcem sa vyhovárať. Vytváranie slobody je však stále niečo, čo ma hecuje. Ľudia sú už lepší. 

 

Čo je príčinou? 

Paradoxne, keď sa rozprávam s ľuďmi z iných firiem, miera slobody u nás je stále veľmi vysoká. Sloboda je tu na takej úrovní, že keď príde nový človek, 2-3 roky sa mu to zdá super a dokáže si to užívať. Po tomto čase sa dostane do fázy, keď je to pre neho samozrejmosť. A to je obdobie, kde by som chcel niečo vymyslieť. V našej brandži je normálny zhruba trojročný cyklus, keď končia projekty a ľudia hľadajú nové výzvy. Ale to neznamená, že sa s tým musím zmieriť. Nechcem hovoriť buzzwordy, ale naším cieľom je byť najlepší a nie najväčší. A toto beriem ako moje osobné poslanie. Do programovania sa montujem už iba v slabej chvíľke. 

 

Čo si má laik predstaviť pod tvojou pozíciou CTO (Chief Technology Officer)?

Nie je to vizionárska pozícia. Je to skôr drevorubač, ktorý sa stará o to, aby bolo všetko správne nakódené.  

Baví ťa to? Napĺňa ťa to? 

Bojoval som dlho so zmenou svojej pozície. Tri, štyri roky dozadu by som si nevedel predstaviť, že robím to, čo teraz. Z človeka, ktorý robil dennodenne na projektoch a videl po sebe výsledky, sa stal človek, ktorý výsledky vidí až z dlhodobého hľadiska. To, čo ma teraz napĺňa, je výzva, či dokážem presadiť na vyššej úrovni zmeny, ktoré sa dotknú našich ľudí. V tom vidím zmysel, napriek tomu, že si to nemôžem chytiť do ruky. 

 

Ako ťa berú ľudia vo firme? 

Dobrá otázka. (úsmev) Chcem rozbehnúť procesy a priniesť nové technológie, ktoré by tu našich ľudí udržali. Aby nesedeli na rovnakom projekte dlhé mesiace, lebo sa im časom zunuje. Chcel by som, aby ľudia pochopili, že vo mne majú podporu, keď chcú niečo zmeniť. Zároveň chcem, aby tí ľudia pochopili, že zmena vecí je možná a musí prichádzať aj od nich. 

 

Ako sa líši pohľad technického šéfa firmy od radového developera?

Naši developeri sú ďaleko od zákazníka a väčšina z nich do kontaktu so zákazníkom nikdy neprišla. Ja som v tom vzťahu žil 15 rokov a to mi dáva veľkú pridanú hodnotu. Často zažívam rozhovory o tom, prečo veci nerobíme jednoduchšie, keď sa tak spraviť dajú. Vtedy im vysvetľujem, že to tak chcel zákazník. Druhá vec je, že musím vidieť veci v širších súvislostiach a obhajovať tak riešenia, ktoré nie sú pre našich ľudí populárne. Je to nepríjemná vec s ktorou som dlho bojoval. 

 

Po mnohých rokoch už poznáš IT brandžu. V čom sme podľa teba iní, čo je podľa teba najväčšou výhodou našej firmy? 

Naši ľudia. Vždy keď sme niekoho najímali, chcel som niekoho lepšieho od seba. A druhou zásadnou myšlienkou je sloboda.

Dnes som sa náhodou rozprával s kamarátom z konkurenčnej firmy. Vravel, že na všetko u nich existuje formulár, proces, alebo komisia, ktorá všetko posudzuje. U nás sa rozhodneme pre ten, či onen tool a začneme ho používať. Ľudia sa tu môžu realizovať a to je neskutočne dôležité. Tento pocit som naposledy zažil v našej žilinskej pobočke. Konkurenčné firmy ponúkli našim ľuďom vyšší plat, ale oni napriek tomu išli k nám. A stále sú nadšení. Toto si predstavujem pod pojmom sloboda.

 

Si Slovák, ktorý dlhé roky pracuje s Holanďanmi. Akí sme v porovnaní s nimi? 

(ticho) V čom my máme navrch oproti západnej kultúre je, že sme poctiví a nie sme povrchní. Snažíme sa prísť veci na koreň. Výsledok je viac-menej rovnaký, ale cesta k cieľu je u nás iná. V Holandsku, Anglicku, alebo aj Nemecku som videl, že naši ľudia sa rýpali v probléme o jednu noc naviac, aby pochopili prečo sa stalo to, čo sa stalo. 

Na druhej strane, keď nad tým premýšľam, mení sa to s novou generáciou. Strácame to, no napriek tomu si myslím, že je to v nás. V našej firme je väčšina typických Slovákov. (úsmev)

 

V čom sa naopak môžeme učiť od Holanďanov? 

V sebavedomí a v umení vedieť sa predať. To je u nás katastrofa, i keď často máme navrch. Tu vie človek 99%, 1% nevie, a tým pádom je opatrný robiť nejaké zásadné vyhlásenia. Ľudia na západe, všade tam, kde som pracoval, niekedy vedia 30% z toho, čo my. O zvyšných 70% ani netušia a títo ľudia pôsobia vo vizionárskej pozícii. My sme skôr utiahnutí. 

 

V IT biznise pôsobíš už viac ako 20 rokov. Čo je najväčší rozdiel oproti minulosti? 

Rozdiel je obrovský. Od všetkých toolov a všetkého, čo je k dispozícii. Príkladom sú cloudové riešenia. Teraz keď čokoľvek chceš, nájdeš si na ten daný problém riešenie za pár eur, ktoré by si interne vyvíjal za státisíce. Cloudové riešenia sú síce v plienkach, ale časom rozbijú všetko, čo poznáme. Veľké firmy, ktoré si zakladajú na vývoji veľkého a ťažkého softvéru, padnú, alebo sa budú musieť prispôsobiť. Žijeme dobu, keď budú dnešné cool riešenia o rok zastaralé. 

 

Byť navrchu firemnej pyramídy je náročné. Čo robíš preto, aby si bol pre ľudí vo firme autoritou? 

Stále si myslím, že naša firma je postavená skôr na prirodzených autoritách než na nejakej hierarchii. V rámci môjho posunu od programovania k manažovaniu som však zistil, že na sebe musím v oboch oblastiach aktívne makať a byť TOP, nech mi neujdú tí najlepší ľudia. Mojím najväčším problémom je nájsť si čas. Chcel by som sa zlepšiť v technických témach, čítať po večeroch knižky a začať chodiť na konfery. Tam som to za posledný rok a pol zanedbal a začína mi to vadiť. Ale s tým som už začal. Minulý týždeň som bol napríklad v Dubline. (ABBYY Developer Conference) (úsmev)

 

Nedávno si mal prednášku pre študentov Žilinskej univerzity o tom, čo by mali vedieť skôr, než pošlú CVčko do IT firmy. Ty poznáš mladých ľudí, keďže naša firma je ich plná. Čo by si im zo svojej pozície odporučil? 

Mali by sa učiť jazyky. Študentské časy by mali využiť na to, aby vedomosti videli niekde v praxi. Je extrémne veľký rozdiel medzi študentmi, ktorí niekde praxovali a tými, ktorí žili iba v akademickom svete. A potom nech na sebe začnú makať okamžite a nie zajtra. Aj keď sa dnešní študenti vyhovárajú na skúšky, ten čas už nikdy mať nebudú.